Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu vodorovná

Strojárstvo v Prakovciach

Knihy na stiahnutie (kliknite na knihu)


 

Strojárstvo v Prakovciach


Prvé hámre na spracovanie železa sa v Prakovciach spomínajú už v roku 1586. Ich zakladateľom bol vtedajší odborník v baníctve Anton Roll. Založil prvé hámre, v ktorých sa vyrábali šable, klince, prilby a ďalšie výrobky zo železa.
 

1760 - vznik samotného závodu, železiareň v Prakovciach mala už slovenské pece a hámre a pracovala bez väčších prestávok. Závod sa špecializoval na výrobu kvalitných druhov železa, ktoré malo vždy dostatočný odbyt. Prakovské železo, hlavne jemné železné prúty a tyče, boli vyhľadávané aj na zahraničných trhoch.
 

1801 – zaviedlo sa v Prakovciach osobitné výrobné odvetvie – zlievanie. Zlievali sa tu rozličné predmety, trebárs sporákové platne, rozličné súčiastky pre vlastnú potrebu, napríklad pre opravy hámrov, prípadne i pre celé zariadenia mlynov na panstve Csákyovcov aj pre okolitých zákazníkov.
 

1810 – v tomto roku nastal zásadný zvrat v zlievaní a v celkovom rozvoji závodu v Prakovciach. Namiesto slovenských pecí bola postavená vysoká pec Huta Ľudmila pomenovaná podľa Ľudmily Lazanskej, manželky grófa Štefana Csákyho. Toto zariadenie zostalo do roku 1894. Do tohto obdobia sa v Prakovciach spomína iba jedna vysoká pec, pri ktorej bola zlievareň so zámočníckou alebo tzv. strojárskou dielňou a tri skujňovacie vyhne, v ktorých sa zo surového železa vyrábala hrubá kujnina. Na preťahovanie železa slúžil hámor Streckhammer (perlikový), v skujňovacích vyhniach sa v tomto hámri kovali železné tyče alebo jemnejšie železné prúty.
 

1842 – špeciálny hámor, tzv. Zeughammer – nástrojársky hámor na výrobu rozličných nástrojov a predmetov. Na novom zariadení sa dali už pre vlastné bane vyrábať železné kliny, dláta, krompáče pre povozníkov na csákyovskom panstve.
 

1843 – prestavba vysokej pece, ktorá bola prispôsobená na valcové dúchadlo. V súvislosti s týmto bola vybudovaná aj dokonalejšia zlievareň s vyššou výrobnou kapacitou. Vtedy tu bola postavená i prvá kuplová pec.
 

1844 – rekonštrukcia vysokej pece, pribudlo hámor na výrobu tzv. cánového železa, čiže tenkých železných prútov z veľmi kvalitného železa, ktoré sa požívali výlučne len na výrobu drôtov, klincov, a iných výrobkov kováčov z blízkeho okolia. Podstatne vzrástla výroba surového železa, o ktoré bol mimoriadny záujem.
 

1852 – vo valcovni sa používa vodná turbína typu Yonwal, ktorá počas celého roka zaručovala dlhšiu prevádzku valcovne. Vo valcovni sa vyrábali plechy, ktoré sa dovtedy vyrábali kovaním a neskôr i tenšie valcované koľajnice
 

1855 – daná do prevádzky štvrtá skujňovacia vyhňa a v nasledujúcom roku boli uvedené do prevádzky ďalšie dve nové vyhne. Urobili sa pokusy pudlovať železo, z ktorého sa mali vyrábať valcované plechy. V snahe kryť zvýšený dopyt kujniny a valcovaných výrobkov dala majiteľka prakovského závodu grófka Ľudmila Csákyová rozšíriť železiareň a urobiť i menšiu rekonštrukciu vysokej pece. Podstatne sa rozrástol sortiment výrobkov: veľmi vyhľadávané sporáky (v tom období najkvalitnejšie), kotly, platne, súčiastky pre sústruhy, pluhové súčiastky, kostry duplovaných pluhov, železné kľúče pre pluhy, vodné a iné kolesá pre hámre, valcovne, ďalej buchary, kliny šaboty. Vyrábali sa aj modely pre zlievanie, rozličné umelecké zlievarenské predmety.
 

1858– prvé vážnejšie krízové javy v prakovskom závode sa prejavili vo výrobe surového železa. V tomto období nastal pokles hámornej výroby.
 

1880 – zlepšenie kritickej situácie spôsobenej hospodárskou krízou. Železiarsky závod v Prakovciach prevádzkoval okrem vysokej a kuplovej pece 5 skujňovacích vyhní, jeden nástrojársky hámor, valcovňu, oceliareň, mechanickú dielňu a zlievareň. Prakovské železo a plechy si získavali autoritu i na peštianskom trhu, kde vznikol dokonca i vlastný sklad prakovského závodu. Prakovsky závod si získal i pravidelných odberateľov najmä zlievarenských výrobkov.
 

1891 – po smrti grófa Ladislava Csákyho závod a zároveň celé panstvo prešli dedičským konaním do rúk jeho dcéry Irmy Königseggovej.
 

1894 - Irma Königseggová na návrh riaditeľa Jána Arádiho dala budovať a zmodernizovať celú zlievareň, čím sa sledoval cieľ podstatne zvýšiť a zlepšiť túto výrobu. Zlievanie od tejto doby patrilo medzi najvyvinutejšie pracovné odvetvie, za ktorým už zaostával i význam valcovní, ktoré sa od 50. rokov 19. storočia takmer nezmenili. Prakovský závod sa v tom období orientoval predovšetkým na zlievarenskú výrobu. Dve tretiny tvorili strojárske výrobky, napr. od roku 1898 prvýkrát vyrábané liatinové zveráky. Ďalšie odvetvia prakovskej výroby však v tom čase zaznamenávali sústavný pokles.
 

1901 – železiarsky priemysel zachvátila kríza, Prakovský závod pocítil silnú konkurenciu, bol nútený znížiť predajné ceny kovaných a valcovaných výrobkov, čím čistý zisk závodu nesmierne poklesol a majiteľka nechcela ďalej investovať.
 

1905 – východisko z kritickej situácie bola zmena celého prakovského závodu spolu s baňami a všetkými lesmi na účastinársku spoločnosť. V tomto období celý závod pozostával s častí: 1. Vysoká pec s troma valcovými dúchadlami poháňanými vodnými kolesami, 2. Zlievareň, ktorá pozostávala z troch kuplových pecí s valcovými dúchadlami, 3. Zlievareň ocele, kde sa oceľ vyrábala v téglikoch, 4. Strojnícko – zámočnícka dielňa, do ktorej patrili: strojnícko-zamočnícky úsek, nástrojárska dielňa, v ktorej boli dve vyhne a jeden buchar, nástrojárska dielňa vo valcovni, stolárska dielňa, 5. Valcovňa, v ktorej boli dve valcovacie trate na výrobu plechov, 6. Vodné stavby pozostávajúce z dvoch hatí (jedna pri vysokej peci a druhá pri valcovni), 7. Železničná koľaj.
 

1907 – podstatný obrat v celkovej výrobe závodu nastal, keď sa začlenil do akciovej spoločnosti Rudolf Schmidt a spol. z Viedne. Svojimi zlievanými a kovanými výrobkami a najmä ich kvalitou upozorňoval na seba prakovský závod už dlhší čas. Práve preto spomínaná spoločnosť prejavila oň taký záujem a po jeho prevzatí ho vybavila novými strojmi a ostatným potrebným zariadením. Išlo tu predovšetkým o nahradenie starých hámrov novými perovými bucharmi značky AJAX, ktoré boli patentom Schmidta. Bolo zriadených sedem takých bucharov – všetky v dolnej časti závodu, pri valcovni. Pravdepodobne v tejto dobe boli postavené v Prakovciach i prvé pudlovacie pece. O kvalite prakovskej ocele z tých čias svedčí i skutočnosť, že napríklad sám Schmidt dovážal z ďalekých Prakoviec do Viedne oceľové odpadky, ktoré sa predtým spracúvali doma. Bola postavená osobitná oceliareň so šiestimi kelimkovými prieťahovými pecami, začína sa tu vyrábať i kvalitná nástrojová oceľ značky Revolver 5/0 AJAX, ktorá obstála v konkurencii i s takými svetovými značkami ocele ako napríklad Böhler, Poldi a iné. Rozšírenie kovárenskej a zlievarenskej výroby v období Schmidtovej spoločnosti už na pomerne vyššej technickej úrovni, celkové zefektívnenie výroby v závode viedlo k zastaveniu nerentabilnej prevádzky vysokej pece.
 

1920 – začínajú sa prvý raz vyrábať perové buchary značky AJAX, pričom zo začiatku sa všetky technické podklady preberali od pôvodného výrobcu z Maďarska.
 

1921 – po rozbití Rakúsko – Uhorska sa závod v Prakovciach dostal do veľmi nepriaznivého postavenia. Prakticky z noci na ráno sa zmenil na zahraničnú spoločnosť vo vlastníctve cudzích podnikateľov. Skončila sa vojnová konjuktúra, odpadol dôležitý odberateľ – uhorský erár . Za spolupráce Slovenskej banky bola vytvorená “slovenská firma” Účastinárska spoločnosť železiarskych a oceliarskych závodov v Prakovciach. Za predsedu správnej rady zvolili E.Stodolu, ale skutočné rozhodovacie kompetencie zostali pôvodným majiteľom. V novom štáte Prakovská továreň narazila na veľmi silnú konkurenciu. Bola to predovšetkým Poldina huta v Kladne, ktorá mala v konkurenčnom boji s Prakovcami všetky výhody na svojej strane. Prakovce mali i veľmi nevýhodnú polohu. Boli príliš vzdialené od českých krajov, kde bol sústredený strojársky priemysel Československej republiky. Od osudu likvidácie železiarni na východnom a strednom Slovensku chránil Prakovce pomerne široký a špeciálny výrobný program.
 

1925 – výroba v Prakovciach trochu ožila. Začínajú sa vyrábať prvé rámové píly na kov, tak isto značky AJAX. Pribudla vodná elektráreň aj pre druhú časť závodu a celý pohon bol už na elektrinu.
 

1927 – po čiastočnom zvýšení strojárskej výroby v období tzv. dočasnej stabilizácie kapitalizmu sa rozšírila mechanická dielňa a zlievareň. Zakrátko po tejto konjuktúre sa začínajú vyrábať prvé priemyselné pece na naftu.
 

1929 – postupný rozvoj výroby bol zastavený, keď vypukla nová hospodárska kríza.
 

1934 – postavenie spoločnosti sa zlepšilo. Odbyt ušľachtilých ocelí stúpol, takže vedenie firmy pomýšľalo na výstavbu novej elektropece. O výrobu v Prakovciach sa začali zaujímať štátne orgány. V súvislosti so zbrojnou konjuktúrou nastala zmena aj vo vlastníctve spoločnosti. Dovtedajší hlavný konkurent Prakoviec Poldina huta sa prostredníctvom svojich koncernových podnikov vo veľkej miere podieľala na dodávkach pre československú armádu i na exporte zbraní. V spolupráci s Ministerstvom národnej obrany sa usilovali vybudovať si rezervy na takých miestach, ktoré podľa vtedajších predstáv o budúcej vojne boli najmenej zraniteľné. Poldina huta sa snažila v Prakovciach zaviesť takú výrobu, aby tu v prípade vojny mohla nahradiť, i keď v zmenšenom meradle, svoj strategický program. V tomto období boli tu postavené veľké objekty – žiháreň, oceliareň, kováreň, plecháreň a zväčšila sa i elektráreň. Bola zastavená výroba ocele v starej oceliarni a začala sa vyrábať kvalitná oceľ v novej poltonovej oblúkovej peci.
 

1939 – do tohto roku boli v Prakovciach sústredené tri hlavné výrobné objekty kováreň, zlievareň a mechanické dielne s takými výrobkami, akými boli špeciálna nástrojová oceľ značky AJAX, perové buchary, rámové píly, liatinové zveráky, priemyselné pece, komerčné náradie všetkého druhu a výrobky pre železnice. Po rozbití ČSR bol závod fakticky vyňatý z právomoci bratislavskej vlády, ktorá ho odovzdala k dispozícii nemeckým podnikateľským kruhom. Všetka výroba v závode doslova zmilitarizovaná a voči robotníkom bol zavedený veľmi prísny režim. Hlavnou výrobou v závode bolo spracovávanie pancierových plechov. Spracovávali sa tu dokonca i kompletné plechy pre celé pancierové vozidlo. Ďalšie dodávky pre nemeckú armádu pochádzali z kovárne, kde sa vo veľkom množstve vyrábali hlavne do guľometov a pušiek. Pred skončením vojny sa vtedajšie vedenie rozhodlo, že sa závod bude evakuovať.
 

1944 – prvá evakuácia sa uskutočnila v decembri. Výrobky a stroje boli naložené do železničných vozňov, ale z dôvodu poškodenia železničnej trate na mnohých miestach evakuácia bola odvolaná.
 

1945 – nemecká vojenská správa nariadila druhú evakuáciu za prísneho dozoru mimoriadne zosilnených nemeckých stráží, lebo počas prvej evakuácie sa prakovským robotníkom podarilo ukryť niekoľko elektromotorov, vreteníky sústruhy, meracie prístroje i písacie stroje. Podarilo sa zachrániť niektoré výkresy, ktoré sa nachádzali v dielňach. Ostatný dokumentačný materiál nemeckí úradníci a vojaci pred odchodom spálili v kuplových a kováčskych peciach. Rýchly nástup Sovietskej armády nedovolí nemeckým vojakom uskutočniť podmínovanie a zničenie všetkých objektov závodu. O záchranu objektov závodu sa postarali aj ozbrojení členovia miestneho národného výboru. Začala sa nová kapitola v dejinách fabriky. Prakovskí robotníci hneď po oslobodení obce (21.januára 1945) prikročili k obnove výroby v závode. Predovšetkým pomáhali pri uvoľňovaní tunela, oprave košicko-bohumínskej železnice na úseku Rolova huta a neskoršie pri rekonštrukcii všetkých železničných mostov na trati Margecany – Červená skala. Prakovskí strojári venovali všetky sily, aby závod čím skôr zrekonštruovali a mohli začať vyrábať. Nadšenie, elán, vytrvalosť a hlavne vynaliezavosť prispeli k tomu, že niekoľko týždňov po oslobodení sa začalo v závode s výrobou spojovacieho materiálu, šrúb, spon, pilotových bodiek pre rekonštrukčné účely. Mimoriadne významné bolo spustenie výroby kardanových krížov pre nákladné autá Sovietskej armády. Rekonštrukcia zničených objektov a výrobných zariadení pokročila natoľko, že koncom mája 1945 závod začal aj s výrobou sivej zliatiny a bol celistvým ekonomickým subjektom. Kapacita závodu však nestačila kryť požiadavky národného hospodárstva, preto sa rozhodlo, aby závodu bol čo najskôr vrátený strojný park, ktorý bol evakuovaný do Čiech. Vyslaná brigáda pracovníkov po veľkých ťažkostiach odvlečení stroje a zariadenie našla v Kladne a Chomutove. Začiatkom novembra 1945 na 15 železničných vozňoch priviezli robotníci stroje do Prakoviec. Inštalovanie dovezených strojov a zariadenia možno hodnotiť ako dokončenie prvej fázy rekonštrukcie závodu.
 

1946 – zanikol inštitút národnej správy fabriky a závod bol pričlenený k národnému podniku Spojené oceliarne Kladno. Táto zmena vyplynula hlavne preto, že Prakovce mali byť ďalšou rekonštrukciou podstatne rozšírené a dobudované na hutnícky závod. Nakoniec bol závod preradený do sektoru strojárenského.
 

1947 – závod bol definitívne začlenený do národného podniku ČKD Kriváň so sídlom v Bratislave, čo malo podstatný vplyv aj na zmenu výrobného programu. Doterajšia prevažujúca hutnícka technológia a výroba sa začala preorientovávať na strojárstvo. Závod v tom čase okrem tradičných výrobkov: čierneho náradia, nástrojov, zverákov, naftových pecí, rámových píl, perových bucharov AJAX, sivej liatiny a oceľoliatiny, zaviedol aj nové programy: výrobu rôznych druhov pilníkov, armatúr a ventilov, čím vznikli podmienky na ďalšie rozšírenie sortimentu strojárenskej výroby. V tomto roku závod zriadil z vlastnej iniciatívy pilnikáreň s úplne novým programom, no bez potrebného strojného zariadenia a kvalifikovaných pracovníkov.
 

1947 – 1948 – vyhlásenie dvojročného plánu v závode, v ktorom boli zahrnuté všetky doterajšie výrobky. Zriadila sa ozubáreň, do ktorej bolo strojové zariadenie prevezené zo Sobědruhov a ďalej doplnené z konfiškátov a z anglického surplusu. Zriadenie ozubárne vytvorilo dobré základy pre vybudovanie neskoršej výrobne prevodových skríň. Ďalšia prevádzka, ktorú závod zriadil počas dvojročnice bola výroba gallových, transmisných a valečkových reťazí. Zariadenia, ako napríklad nitridačná pec a nitovacie stroje, ktoré sa v tom čase nevyrábali, si závod zhotovil vo vlastných dielňach.
 

1949 – 1956 – v závode sa postupne prestali vyrábať niektoré druhy výrobkov: pilníky, gallové reťaze, rovnobežné zveráky Boley, armatúry a ventily, ozubené kolesá, čierne náradie, naftové pece, rámové píly na kov, prevodové skrine a huntové súkolia. Skompletizoval sa zásadný výrobný profil závodu. Postupne bolo zrealizované: uvedené do prevádzky konventory, predĺženie fabrickej vlečky, výstavba učňovských dielni a kotolne, výstavba vodovodu, sociálneho prístavku oceliarne, výstavba ústredného skladu, rozšírenie výroby ocele, výstavba novej závodnej jedálne a skladu kovaného materiálu, výstavba karuselovej pece, provizórnej generátorovej stanice a výstavba učňovského internátu s príslušenstvom pre 180 učňov.
 

1957 – 1959 – plánovite sa rozširovala strojárenská výroba. Závod prevzal veľmi náročnú výrobu otočných stolov k frézkam z národného podniku Strojsvit Krnov. Zavedené boli ručné plecho – obrábacie stroje a dvojkotúčové brúsky a leštičky, v oceliarni sa zaviedla výroba traktorových článkov a v kovárni bola zavedená výroba vozových náprav a neskôr výroba strojných obrubovacích strojov. Závod postavil sklady na valcový materiál a expedičný sklad, dostavala sa moderná prípravňa piesku pre oceliareň, dokončená stavba lakovne pre učilište a mechanický cech. Súbežne s rozširovaním výrobných kapacít vtedajšie vedenie závodu nezabúdalo na kvalitatívny vzostup v nových technológiách a pracovných procesoch. Názorným príkladom toho je tradičný výrobok prakovských strojárov perový buchar KAP 70. Zo zastaralého typu buchara AJAX, technici a konštruktéri závodu vytvorili výkonný a technicky vyspelý buchar KAP, ktorý zniesol aj najprísnejšie kritériá. Buchar KAP 70 veľmi úspešne reprezentoval závod a republiku na viacerých výstavách našich výrobkov v zahraničí: v Damasku, Barme, Lipsku, Mexiku, Soluni a Adis Abebe. Závod exportoval svoje výrobky do 34 krajín Európy, Ázie, Afriky a Južnej Ameriky. V roku 1958 bol závod pričlenený k Turčianskym strojárňam v Martine. Táto zmena zasiahla do koncepcie a výrobného programu závodu v Prakovciach.
 

1960 – 200. výročie založenia závodu v Prakovciach. Pracujúcim závodu bolo odovzdané vysoké štátne vyznamenanie Rád práce, ktoré závodu udelili ako vôbec jednému z prvých v spišskonovoveskom okrese.
 

1967 – plynulé zabezpečovanie plánovaných úloh bolo narušené živelnou pohromou, ktorá nemá v dejinách závodu obdobu. V noci 9. septembra požiar totálne zničil objekty mechanického cechu, náraďovne, TOV a časť kováčne. Časť výroby bola na určitý čas presunutá do závodov podniku – Martin, Lučenec a Snina spolu s časťou pracovníkov. Začalo sa so svojpomocnou výstavbou novej haly.
 

1971 – zastavená výroba všetkých typov bucharov, ručných a strojných plechoobrábacích strojov. Začalo sa so sériovou výrobou náročného programu V-5632. Dôležitým inovačným krokom bolo zavedenie výroby kovaných prírub, ktoré preslávili prakovské strojárne v celej niekdajšej ČSSR, a ktoré sa vyrábali v novostavbe prírubárne.
 

1972 – urýchlilo sa riešenie výstavby objektu pre výrobu kovaných článkov v novej prírubárni a začala sa intenzívna výstavba bytov na sídlisku SNP z dôvodu nevyhnutnej podmienky stabilizácie kvalifikovaných odborníkov fabriky.
 

1980 – pre prakovské strojárne dôležitý medzník, pretože boli opäť pričlenené, tentoraz k národnému podniku Závody ťažkého strojárstva v Košiciach, s ktorými mali vytvoriť na východnom Slovensku sústredenú základňu strojárskej výroby. Objem výroby košického podniku sa takto zvýšil a sortiment sa rozšíril aj o prevodovky, výkovky, ojnice, odliatky z oceliatiny a rad ďalších výrobkov zo závodu Prakovce 11.
 

1989 – veľkou zmenou v organizácii bolo zriadenie kombinátneho podniku ZŤS Prakovce k 1.1.1989, ktorého súčasťou sa stal aj závod ZŤS Gelnica. Výrobný program ostal nezmenený a bol zameraný na výrobné programy významné pre kompletizáciu finálnych výrobkov kombinátu Martin.
 

1990 – po roku 1990 nastali výrazné zmeny v 230-ročnej histórii prakovského strojárstva. Konverzia zbrojnej výroby spôsobila pokles výroby špeciálnej techniky a v roku 1992 dosiahla nulovú úroveň. Slovenská vláda prijala rozhodnutie, že prakovské strojárne sa nebudú likvidovať, ale pôjdu do privatizácie.
 

1992 – v októbri 1992 sa oficiálne začal ekonomický prenájom 5 prevádzok a časti zamestnancov. Pod štátnym podnikom zostala len oceliareň. Formou verejnej súťaže sa pripravovala transformácia a reštrukturalizácia strojárskej výučby zo špeciálnej na civilnú, čo malo podstatný vplyv na pokles zamestnanosti (apríl 1993 – 500 pracovníkov)
 

1994 – v októbri boli sprivatizované prevádzky: prírubáreň, plošiny, mechanická prevádzka, náraďovňa a energetika, ku ktorým v novembri pribudla aj oceliareň. Zvyšky štátneho podniku vstúpili do likvidácie.
 

2004 - po predaji nepotrebného majetku, bytového fondu a ďalších položiek štátny podnik v Prakovciach konkurzným riadením zanikol.
V priemyselnej zóne Prakovce vznikli nové spoločnosti. Existencia týchto firiem oživuje strojársku a metalurgickú výrobu, ktorá by mala riešiť nárast zamestnanosti, rozvoj obce a celého regiónu. Prosperita týchto firiem podstatne ovplyvňuje a ovplyvní kvalitu, istotu a pestrosť života ľudí v Hnileckej doline.

 


 

dnes je: 26.8.2019

meniny má: Samuel

podrobný kalendár

Prakovce dnes Oficiálna stránka obce Prakovce

webygroup

Úvodná stránka